Cirkev v 18. storočí

V 18. storočí sa v Európe šírilo nové učenie, ktorého idey tiež vychádzali z protestantských bludov. Sväté písmo sa vyhlasovalo za zbytočné, hlásala sa voľnosť a sloboda pri poznávaní náboženských právd. Na pochopenie tajomstiev mal postačiť vlastný rozum a nie sú potrebné božie zjavenia. Vyznávači týchto názorov boli voľnomyšlienkari alebo osvietenci.

Hlásanie voľnomyšlienkarstva malo za následok úpadok mravov, ľudu aj na kráľovskom dvore. Hlavný a sociálny rozvrat spoločnosti sa prejavoval nespokojnosťou obyvateľov proti vláde kráľa Ľudovíta 16. Voľnomyšlienkari napádali cirkev, potupovali kňazov a odrádzali veriacich od poslušnosti k predstaveným. Predstaviteľom tohoto hnutia bol Voltaire.  

Kráľ Ľudovít 16. zvolal v r. 1789 hlavné stavy, aby sa riešili neuspokojivé pomery vo Francúzsku. Tieto ríšske stavy sa vyhlásili za Národné Zhromaždenia a odmietli poslušnosť kráľovi. Hlavným pravidlom bolo: Sloboda-Rovnosť-Bratstvo. Hlavnými predstaviteľmi boli Robespierre, Marat a Dante. Vyvrcholenie revolúcie bolo zrušenie kráľovstva a zavedenie republiky. Kráľa popravili a tak sa začala hrôzovláda, ktorej padlo za obeť 1 mil. ľudí. Bol odstránený kresťanský letopočet a slávenie nedele sa zrušilo. Kostoly boli spustošené, mnohé umelecké diela zničené. Cirkev v tom čase účinkovala v skrytosti.